Dáta o triedení odpadu nie sú nafúknuté, sú reálne

Reakcia na článok ekonomického portálu etrend.sk „Prečo médiá prikrášlili dáta o triedení odpadu a ako je to naozaj“.

Keď človek číta niektoré články o životnom prostredí, odpadové hospodárstvo nevynímajúc, musí si dať otázku „O čom to ten novinár vlastne píše?“. Zmysel predmetného článku je totiž pre mňa záhadou. Okrem jedinej veci, ktorou článok srší, a to je kritika, kritika, kritika. Nie, že by novinári nemali právo kritizovať, kritika však musí byť cielená a oprávnená. Tento článok (článok nájdete TU) je však plný nepravdivých, nepresných a zavádzajúcich skutočností, na čo by si odborné periodikum malo dať veľký pozor. Ak použijeme IT termín, jedná sa o článok z kategórie „low-end“.

Keďže v odpadovom hospodárstve pracujem cca 15 rokov a pre objektívnosť dodávam, že som bývalý pracovník Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, nemohol som už ten zhluk absurdností absorbovať, lebo je to už trochu silná káva.

Vyhodnotenie Programu odpadového hospodárstva SR na roky 2016 až 2020 je kritické, ale nie je to nič nezvyčajné, je to popísanie skutkového stavu. Odvinúť si od objektívnosti dokumentu reálny stav odpadového hospodárstva a vydedukovať, že kritický dokument znamená, že je situácia vážna, je pre mňa nepochopením. Situácia je predsa taká aká je a ministerstvo životného prostredia bolo v tomto smere vždy realistom. Rezort životného prostredia bol prvý, ktorý na odborných podujatiach vyslovil predpoklad, že cieľ recyklácie nesplníme. Po ňom to samozrejme každý na slovo vzatý odborník len opakuje. Takýchto odborníkov na odpadové hospodártsvo tu máme ako maku. Je to prísľubom „kvalitného koncepčného plánovania“.

Nevidím nič pozitívne na tom, ak médiá uvedú, že stúpla úroveň recyklácie komunálnych odpadov, lebo reálne stúpla. Problémom však je, a tu sa s autorom článku zhodnem, že médiá nesprávne interpretovali hlavný dôvod nárastu recyklácie. Bola to PR správa organizácie zodpovednosti výrobcov ENVI-PAK a preto, hoci som sa nad ňou pousmial, nijak zvlášť ma nevyrušovala.  Médiá teda neprikrášlili dáta o triedení odpadu, ale nesprávne (a asi zámerne) uviedli, čo bolo príčinou tohto nárastu. Pozitívny progres tu teda v triedenom zbere je a nikto nemusí nič prikrášľovať alebo nafukovať.

Autor článku sa ďalej venuje obrovskej mase odpadu, ktorá je označená ako „iné nakladanie“. Nie je to žiadne neurčité označenie, používa sa úplne bežne pre iné kódy nakladania s odpadom ako sú zhodnocovanie alebo zneškodňovanie. Jedná sa kódy zberu odpadu, zhromažďovania, odovzdania odpadu obchodníkovi alebo sprostredkovateľovi atď.. Evidencia odpadov a systém výkazníctva nie je čierno-biely, súčasný voľný trh a európska legislatíva celý evidenčný systém ešte viac komplikujú. Neznamená to však, že by sa materiálový tok odpadu nedal sledovať. Prezentované dáta však môžu nezainteresovaným osobám navodiť dojem, že ani nevieme, čo sa s odpadom deje. Nie je to pravda. Pracovníkom v odpadovom hospodárstve to je zbytočné vysvetľovať. Neviem kde zobral autor článku domnienku, že ani autori ministerského dokumentu nevedia, čo sa presne v tejto kategórií nachádza, lebo to vedia úplne presne. Je potrebné upozorniť, že tzv. „iné nakladanie“ sa týka len priemyselného odpadu, pri komunálnom odpade takéto nakladanie nie je, keďže Štatistický úrad SR má pre zisťovanie dát prepracovanejšiu metodiku. Ak by ale MŽP SR veľmi chcelo, samozrejme, že by predmetnú „masu odpadov“, ako ju autor nazval, vedelo rozmeniť na drobné. Stálo by to však dosť kvantum času a nikam by nás to extra neposunulo. Ak sa veci nerozumiem, je lepšie sa najskôr spýtať, počúvať, niečo sa naučiť a až potom konštatovať závery. Lebo tento záver je absolútne nepresný.

Najhoršou časťou článku sú však údajné nafúknuté čísla o recyklácii komunálneho odpadu. Existujú dva pohľady novinárskej obce sú na úroveň recyklácie. Prvý je, že je recyklácia nízka. Dôvody sú po ruke hneď, priam sa ponúkajú: na vine je ministerstvo, nekoncepčná práca, nesprávne smerované dotácie atď. Druhý pohľad je, že je recyklácia nezvyčajne vysoká a to predsa na Slovensku nie je možné. Úspech? Vylúčené! Nemôžeme sa predsa rovnať iným krajinám a určite nie tým vyspelým.

V tomto prípade použil autor druhý variant, aj keď samozrejme ani náhodou nepripúšťa, že by recyklácia bola vysoká, ale aj ten pokrok nie je nič iné, ako zmena metodiky a nafúknuté čísla. Je fakt, že nový zákon o odpadoch a čiastočné zmeny v systéme výkazníctva zmenili evidenciu odpadov zo železných a neželezných kovov. „Šrotári“ tento odpad evidovali aj pred tým, ale pod inými katalógovými číslami. Tento postup bol však nesprávny, preto sa zákonom o odpadoch komunálny odpad zadefinoval jednoznačnejšie. Ani samotné ministerstvo sa nikdy nechválilo prudkým nárastom recyklácie, lebo pozná realitu a vo vyhodnotení POH SR to aj jednoznačne a veľmi úprimne uvádza. Nie je to teda tak, že sa niečo nafúklo, práve naopak, sme bližšie ku skutočným číslam o recyklácii, ktoré sú konečne porovnateľné s iným členskými štátmi. A už vôbec sa nejedná o nejakú fikciu. Kovy sa fyzicky vyzbierajú a aj sa reálne zhodnotia. A ak autor nežasne nad výborným stavom triedeného zberu kovov, tak ja áno. Len preto, že niečo perfektne funguje, netreba to hneď bagatelizovať a ironizovať. V tomto sme my Slováci typickí. Vieme byť na seba extrémne prísny a degradovať akýkoľvek úspech v priebehu pár sekúnd. Litva, ktorá dosahuje úroveň recyklácie 48%, má trojnásobne vyššiu úroveň zberu kovov ako my. Kritizuje ju za to niekto? Nemá si Litva odpočítať kovy zo vzorca recyklácie? Nemajú to urobiť aj všetky ostatné krajiny? Nie, problém je len Slovensko. Smutné je, že podobné hlúpe spochybňovanie nič nerieši, nikam nás neposúva. Nečudujme sa, že potom máme o Slovensku takú mienku, akú máme.

Som rád, keď médiá uvedú, že zaostávame v recyklácii komunálneho odpadu, resp. obľúbená veta je že sme v recyklácii na chvoste EÚ. Aby sme sa vedeli porovnať s iným krajinami, museli by sme mať rovnakú definíciu komunálneho odpadu, ako ostatné členské štáty. Máme ju? No ani náhodou. Sme jedna z mála krajín, ktoré zatiaľ ignorujú tzv. „priemyselné obaly“ a nepovažujeme ich za komunálny odpad. Ak sa teda bavíme o nafukovaní čísiel, najskôr sa dopracujme k rovnakej štartovacej čiare a potom sa môžeme porovnávať. Momentálne sa porovnáva neporovnateľné, zdôrazňujem že v náš neprospech. A Európska komisia to veľmi dobre vie, preto prišla s novou právnou úpravou, kde je komunálny odpad konečne definovaný. A ak si niekto myslí že toto je všetko, stále je na omyle. Slovenská republika si nezapočítava do miery triedenia a teda logicky ani do miery recyklácie údaje o domácom kompostovaní, čo tiež mnohé krajiny robia a mnohé to majú v pláne. Toto je však podľa môjho názoru nesprávny postup a nikdy nebudem súhlasiť s tým, že sa domáce kompostovanie má do miery recyklácie započítať. Domáce kompostovanie je totiž predchádzanie vzniku odpadov a hoci prispieva k obmedzovaniu skládkovania biologicky rozložiteľných odpadov, o recyklácii nemôže byť ani reč. Ak autor hľadá príbeh o nafukovaní čísiel, tak tu má krásny príklad.

Absolútne nerozumiem spojeniu, že v absolútnom vyjadrení pribudlo vytriedeného plastu menej, ako napríklad celkového komunálneho odpadu, ktorý smetiari vyviezli na skládku. A čo to má znamenať, resp. čo to má dokazovať? Autor sa akože snažil zachytiť nejaký bombastický negatívny trend. Aby sme upresnili slová autora, oproti roku 2016 totiž narástlo skládkovanie celkového komunálneho odpadu o 23 tis. ton a triedený zber plastov stúpol o 8 tis. ton. Po prvé, ak už idem zachytiť nejaký trend v triedenom zbere (keď aj negatívny), porovnám si údaje vytriedených zložiek so zmesovým komunálnym odpadom a nie celkovým komunálnym odpadom, to by však autor musel byť trochu erudovanejší. Pod druhé, množstvo celkového komunálneho odpadu a množstvo zmesového komunálneho odpadu nemusí ani klesať, keďže je ovplyvňované predovšetkým spotrebou, ktorá u nás rastie každým rokom.  Porovnanie, ktoré je uvedené v článku však nehovorí nič, nie je tam žiadna korelácia, žiadny trend, len nejaké negatívne vyjadrenie, bez akejkoľvek výpovednej hodnoty.

Ďalšiu vec, ktorú je potrebné dať na správnu mieru je, že priemyselné plasty sa vo všeobecnosti ľahšie recyklujú preto, lebo sú objemnejšie. Priemyselných odpadov je samozrejme viac ako tých komunálnych, ich lepšia recyklovateľnosť však spočíva v ich čistote, nie v ich objeme. Priemyselné plasty sa pri zdroji triedia oveľa ľahšie ako v domácnosti, keďže nie sú reprezentované tak heterogénnou zmesou rôznych typov plastov. Aj samotné spochybňovanie kódu R12 je trochu zavádzajúce, lebo je potrebné doplniť, že sa jedná o kód odpadu pre zhodnotením, čo zabudol autor článku uviesť. Je samozrejmé, že časť plastov môže skončiť na skládke odpadov alebo na energetickom zhodnotení, ja to však vôbec nepovažujem za neúspech. Primárne triedenie pri zdroji bude mať pre pravý zmysel slova recyklácie vždy význam a ak a z neho podarí „vydolovať“ len 50%, stále je to úspech. Tu sa skôr zamyslime nad tým, či má zmysel za každú cenu plasty recyklovať, ak nie je záujem o recykláty. Európska únia je pri stanovovaní cieľov už dávno odtrhnutá od reality, lebo cirkulárna ekonomika. 

Pred samotným záverom ešte niečo ku skládkam odpadov. Pravdou je, že skládky odpadov z času na čas horia, nebudeme si dávať ružové okuliare. V prevádzkovaní skládok odpadov majú niektorí prevádzkovatelia ešte stále veľké rezervy. Ale nemá to nič spoločné s ich zabezpečením. Jediný dôvod, prečo skládky horia, je buď vysoký obsah organickej hmoty v ukladanom odpade, t.j. na skládku odpadov smeruje stále veľký podiel biologicky rozložiteľných odpadov, alebo v prípade skládok odpadov na nebezpečný odpad je dôvodom horenia, že bol na skládku odpadov uložený odpad, ktorý má nízky stupeň samovznietenia, resp. je reakčný. V prípade skládok odpadov na nie nebezpečný odpad (hovorovo „skládky komunálneho odpadu“), musí byť táto pravidelne hutnená, prekrývaná inertným materiálom, aby sa vytvorili v telese anaeróbne podmienky, ktoré minimalizujú možnosť vzniku požiaru a skládka sa správa oveľa stabilnejšie. Aby sme toto ešte viac minimalizovali, používajú sa na to tzv. zariadenia na mechanicko-biologickú úpravu, kde je dôležitý práve ten biologický stupeň, ktorý dostane z odpadu takmer všetku organiku von. Jedná sa o podobný typ zariadení ako sú bioplynové stanice, len v tomto prípade sa jedná o tzv. „anaeróbne tunely“. Nie som istý, no v podmienkach SR takéto zariadenie asi ani prevádzkované nemáme, máme tu len pár zariadení, ktoré riešia len mechanický stupeň bez biologického.

Nie je však pravda, že skládky nemáme zabezpečené. To je klamstvo. A nemôžeme všetko porovnávať len na základe skládky v Hlohovci. Skládka v Hlohovci je totiž zásadné zlyhanie orgánov dozoru odpadového hospodárstva, nemôžeme všetkých prevádzkovateľov skládok odpadov hádzať do jedného vreca. Informácia o tom, že Slovensko má problém s kapacitou skládok odpadov je už absolútne mimo reality.

Konanie, ktoré voči Slovenskej republike vedie Európska komisia, je len obyčajný byrokratický krok a s technicko-stavebnými požiadavkami skládok odpadov, ktoré stanovuje smernica 1999/31/ES o skládkach odpadov, nemá nič spoločné. Je len o jednom historickom dokumente, ktorý začala odrazu Európska komisia požadovať, a na ktorom postavila celé konanie o údajom neplnení požiadaviek smernice. A toto sa týka aj skládky v Považskom Chlmci. Skládka odpadov bola zabezpečená a bola zabezpečená presne tak, ako to smernica vyžaduje. Koniec koncov, toto je konštatované aj v samotnom rozsudku, kde to Európsky súd jasne uvádza. Problém je totiž len  v procesnom pochybení (aj to otáznom) a nepochopením požiadaviek na budovanie skládok odpadov, ktoré stanovuje smernica. Európska komisia totiž nechápe alebo skôr nechce chápať, že skládka odpadov sa môže deliť na viac častí, čo je historicky bohužiaľ neprekonateľné. A bolo chybou Slovenskej republiky, že nepredpokladala, aká hlboká môže byť v budúcnosti nevedomosť tých, ktorý tieto právne normy v Bruseli pripravujú. Konanie Bruselu týkajúce sa skládok odpadov nie je o ochrane životného prostredia, len o egocentrickom postupe byrokratickej mašinérie.

Odklon od skládkovania nedosiahneme žiadnym informačným systémom, len cielenými ekonomickými nástrojmi, z ktorých jeden je aj regulácia poplatkov za skládkovanie odpadov. Ani eurofondy nie sú žiadny zázrak, osobne ich považujem za rušivý prvok v trhovom hospodárstve, ale v poriadku, ak pomôžu, nech sa využijú. Autor použil v článku krásnu, ale veľmi vágnu vetu „ak sa eurofodny rozdajú neschopným firmám, ako sa to často deje, výsledky sa opäť nedostavia“. Chcel by som preto vedieť, ako určiť, ktorá firma je schopná a ktorá neschopná. Možno to má v predmete živnosti? Osobne by som odporúčal niektorým novinárom, nech idú projekty hodnotiť sami, alebo nech si navrhnú vlastných odborníkov, zjavne nimi disponujú. Nech si autor najskôr pozrie, koľko problémových, resp. vyslovene nepodarených projektov bolo zamietnutých v rámci odborného hodnotenia a potom nech vyslovuje súdy. Jedná sa najmä o nezmyselné technológie na chemický rozklad plastov (tzv. deoplymerizačné linky“), ktoré tu pribudli ako huby po daždi a cez odborné hodnotenie neprešiel ani jeden, okrem tých problémových z predchádzajúceho programového obdobia, ktoré sú len dôkazom, že predmetná technológia viac nefunguje ako funguje.  A takýchto príkladov nezmyselných projektov je x.

Ak zhrniem argumenty a názory použité v článku, z ktorých každý je minimálne sporný, pričom väčšina konštatovaní je nepresná a zavádzajúca, ako asi môže vyzerať záver? Je to katastrofálny obraz o absolútnej neznalosti autora v problematike odpadového hospodárstva. Takmer každý jeho záver je nesprávny, o objektívnej kritike nemôže byť ani slovo. Triedený zber komunálnych odpadov stúpol reálne, nie je to žiadna fikcia, nie sú to nafúknuté čísla. Je mi absolútne jedno, že hlavným dôvodom nárastu triedeného zberu a recyklácie sú kovy. Mám skôr problém s tým, že úroveň recyklácie v predchádzajúcich rokoch nebola správna a Slovensko vyzeralo podľa štatistík ako rozvojová krajina. Pevne verím, že recyklácia v nasledujúcich rokoch ešte porastie a porastie aj erudovanosť novinárskej obce v oblasti životného prostredia, aby kritika v článkoch bola smerovaná správne a posunula odpadové hospodárstvo k lepším výsledkom.

Autor: Maroš Záhorský