Povinná solidarita výrobcov obalov

Zákon o odpadoch vytvoril systém povinnej solidarity veľkej skupiny výrobcov obalov pri financovaní triedeného zberu komunálnych odpadov. Súčasný model však nemusí byť spravodlivý a nediskriminačný pre všetkých zúčastnených a môže znamenať zásadné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže

Zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov priniesol v niektorých oblastiach odpadového hospodárstva zásadné systémové zmeny. Jednou z nich je aj právna úprava nakladania s obalmi a neobalovými výrobkami. Legislatívny proces sa však v tomto prípade nevyhol viacerým závažným nedostatkom, ktoré možno nie sú príliš viditeľné na prvý pohľad, o to viac však deformujú v súčasnosti nastavený systém. Takýmto nedostatkom je nie celkom prehľadná právna úprava týkajúca sa pravidiel určovania hranice medzi komunálnou a priemyselnou sférou pre odpady z obalov a neobalových výrobkov.  Otázka, kde odpad z obalu, resp. aj odpad z neobalového výrobku skončí po svojom použití, t. j. či ako súčasť triedeného zberu komunálnych odpadov (KO) alebo na inom mieste (priemyselná sféra),  je pritom rozhodujúca pre posúdenie niektorých zásadných skutočností dôležitých pre správne fungovanie zavedeného systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov (RZV). 

Pre výrobcu obalov je jej zodpovedanie rozhodujúce pre určenie spôsobu plnenia jeho zákonných povinností. Výrobca obalov, ktorý uvádza na trh obaly končiace po svojej spotrebe ako súčasť KO musí svoje zákonné povinnosti plniť výlučne prostredníctvom niektorej z autorizovaných OZV, tzn. kolektívne. Výrobca obalov uvádzajúci na trh obaly nekončiace v zberných nádobách na triedený zber KO má možnosť voľby medzi kolektívnym plnením s OZV a tzv. individuálnou autorizáciou, t. j. individuálnym plnením svojich vyhradených povinností.

Pre výrobcu neobalových výrobkov je posúdenie otázky skončenia alebo neskončenia odpadu z výrobku, ktorý uvádza na trh jedným z definičných znakov samotného pojmu „neobalový výrobok“, tzn. ak výrobok neskončí po svojej spotrebe ako súčasť triedeného zberu KO, nejde o neobalový výrobok, výrobca takéhoto výrobku nemá v zmysle zákona o odpadoch žiadne povinnosti a teda ani neplatí za triedený zber KO.

V praxi môže byť správne rozdelenie obalov a neobalových výrobkov podľa miesta, kde skončia ako odpad v mnohých prípadoch problematické. Samotný výrobca veľa krát nevie, kde skončí jeho výrobok a odpad z neho. Zákon o odpadoch uvedené rieši jediným ustanovením, s využitím právnej domnienky, na základe ktorej ak výrobca obalov nepreukáže opak, považuje sa odpad z obalov, ktoré uviedol na trh za súčasť KO. Zákon tak necháva na výrobcovi, aby jednoznačne preukázal, či obaly ním uvedené na trh budú tvoriť súčasť KO alebo nebudú. Jedinou možnosťou výrobcu obalov ako uvedené skutočnosti preukázať je vedenie svojej internej obalovej evidencie v rozdelení na „priemyselné“ resp. „komunálne“ obaly, tzn. na obaly končiace alebo nekončiace ako odpad v triedenom zbere KO. Rovnaký princíp zákon o odpadoch stanovuje aj pre výrobcu neobalových výrobkov.

V čom teda spočíva dvojaký meter právnej úpravy? Výrobca obalov OZV-éčkár nemá podľa zákona o odpadoch možnosť využiť uvedenú právnu domnienku a preukázať neskončenie odpadu zo svojho výrobku (obalu) v KO. Nemá tak dovolené znížiť si mieru svojej finančnej zodpovednosti vo vzťahu k úhrade nákladov triedeného zberu KO. Zákon o odpadoch mu jednoducho takúto možnosť nedáva z odôvodnením, že neskončenie odpadu z jeho obalov v komunálnom odpade nie je možné z jeho strany jednoznačne a hodnoverne preukázať v každom jednotlivom prípade. Preto bola prijatá „koncepcia“ 100%-tného finančného zaťaženia výrobcu obalov OZV-éčkára za všetky množstvá obalov, ktoré uvádza na trh, bez ohľadu či ide o odpad z obalu naozaj končiaci ako súčasť KO (komunálny obal) alebo nie (priemyselný obal). Výrobca obalov OZV-éčkar tak platí aj za nakladanie s odpadom z obalov, ktorý vlastne v komunálnom odpade nikdy neskončí. V tomto prípade bol uvedený stav zdôvodnený princípom solidarity výrobcu priemyselných obalov s výrobcami komunálnych obalov, ktorí by mali byť logicky jediní zodpovední za financovanie triedeného zberu KO v obciach a mestách SR.

To čo však nie je možné použiť pri výrobcovi obalov OZV-éčkarovi, nie je podľa zákona o odpadoch žiadny problém uplatniť pri výrobcovi obalov – individualistovi.  Tento musí ako základnú náležitosť pri podaní svojej žiadosti o individuálnu autorizáciu preukázať, s využitím uvedenej právnej domnienky, neskončenie svojich obalov v triedenom zbere KO. Ak by to hodnoverne nedokázal, musel by si svoje povinnosti plniť kolektívne, prostredníctvom niektorej z OZV. Vzhľadom na značný počet udelených individuálnych autorizácií sa túto skutočnosť niektorým výrobcom obalov predsa len na počudovanie podarilo preukázať. Treba povedať, že individualista nemá podľa zákona o odpadoch povinnosť financovať triedený zber KO, nakoľko predsa neuvádza na trh obaly, ktoré ako odpad končia v KO. Neplatí tak vysoké náklady za triedený zber KO, ale „len“ podstatne nižšie poplatky za nakladanie s odpadom z priemyselných obalov.

Jedna skupina výrobcov obalov tak môže neplatiť za triedený zber KO, pretože preukázala, že jej obaly v triedenom zbere KO určite neskončia, druhá musí, keďže podľa zákona o odpadoch nemôže (pretože vraj nevie) túto skutočnosť preukázať. Keďže ide v zásade o rovnakých výrobcov obalov, ide o zjavnú zákonnú diskrimináciu veľkého počtu výrobcov obalov – OZV-éčkarov nútených, následkom uvedeného platiť solidárne za niečo, čo sa ich v mnohých prípadoch vôbec netýka a čo ich naviac priamo znevýhodňuje v hospodárskej súťaži.

Rovnako výrobca neobalových výrobkov je podľa zákona o odpadoch stále oprávnený preukázať neskončenie svojho výrobku v triedenom zbere KO. Veď predsa nebude platiť za zber odpadu vznikajúceho z niečoho, čo sa do komunálneho odpadu ani nedostane. Rovnako ako výrobca obalov – individualista má zákonnú možnosť urobiť takéto preukázanie a tým uhrádzať len skutočné náklady nakladania s odpadom zo svojich neobalových výrobkov, v súlade so zákonnými princípmi RZV.

Sumár je teda taký, že výrobca obalov – individualista a výrobca neobalových výrobkov má zákonnú možnosť postupovať v súlade s účelom zákona o odpadoch a systémom RZV, výrobca obalov – OZV-éčkar už takúto možnosť nemá. Individualista a výrobca neobalového výrobku (pri výrobku, ktorý neskončí v KO) nemusia solidárne financovať triedený zber KO, OZV-éčkár musí byť priamo zo zákona solidárny a musí platiť za niečo, čo ani v zbernej nádobe na triedený zber KO neskončí. Systém RZV je tak v súčasnosti principiálne deformovaný, výrobcovia v mnohých prípadoch neuhrádzajú skutočné náklady nakladania s odpadom z ich výrobkov a platia vysoké poplatky za virtuálne množstvá obalov nikdy nekončiacich v triedenom zbere komunálnych odpadov.

Autor: Mgr. Boris Vereš