Za desať rokov fungovania rozšírenej zodpovednosti výrobcov smerovalo cez organizácie zodpovednosti výrobcov do triedeného zberu približne pol miliardy eur. V roku 2025 sa prostredníctvom systému triedeného zberu vyzbieralo 290-tisíc ton odpadu z obalov a neobalových výrobkov.
Slovenské odpadové hospodárstvo má zvláštnu schopnosť vracať sa k riešeniam, ktoré už raz vyskúšalo a ktoré sa neosvedčili. Napriek tomu nás tieto riešenia nepochopiteľne priťahujú. Niekedy sa vracajú pod rovnakým názvom, inokedy v novom šate a s novým odôvodnením.
Recyklačný fond zanikol v roku 2016. Výrobcovia odvtedy zabezpečujú plnenie svojich povinností najmä prostredníctvom organizácií zodpovednosti výrobcov. Napriek tomu sa opakovane objavujú návrhy, aby do systému opäť vstúpil jeden centrálny subjekt, ktorý by sústreďoval alebo prerozdeľoval peniaze výrobcov.
Najskôr to bola Agentúra pre triedený zber. Neskôr sa objavil návrh, aby sa organizáciou zodpovednosti výrobcov mohol stať Environmentálny fond. Menia sa názvy a právne konštrukcie, ale základná otázka zostáva rovnaká: má byť rozšírená zodpovednosť výrobcov založená na zodpovednosti a súťaži výrobcov, alebo sa má postupne vrátiť pod kontrolu jedného verejného subjektu?
Ako fungoval Recyklačný fond
Recyklačný fond bol neštátnym účelovým fondom zriadeným zákonom. Výrobcovia a dovozcovia doň odvádzali príspevky za vybrané výrobky a materiály. Fond potom rozhodoval o použití týchto peňazí na podporu zberu, triedenia, zhodnocovania a spracovania odpadov.
Jeho fungovanie však od začiatku sprevádzali vážne výhrady k transparentnosti. Kritici upozorňovali na neprehľadné rozdeľovanie peňazí, slabú kontrolu ich použitia a dotácie vybraným subjektom, ktoré mohli deformovať trhové prostredie. Objavili sa aj kontroverzné prípady s podozrením na konflikt záujmov. Recyklačný fond preto nemožno vykresľovať ako bezproblémový model, ku ktorému sa stačí jednoducho vrátiť.
Ani jeho zrušenie neprišlo rýchlo. SaS požadovala zrušenie Recyklačného fondu už vo volebnom programe v roku 2010. Následne sa stala súčasťou vlády Ivety Radičovej, no svoj záväzok nepresadila. Do spoločného programového vyhlásenia vlády sa dostal iba prísľub analyzovať činnosť fondu a prehodnotiť jeho fungovanie a existenciu. Analýza vznikla, fond však pokračoval ďalej.
Po páde Radičovej vlády zaradila SaS zrušenie fondu aj do svojho volebného programu v roku 2012. Rovnaký cieľ mala v tom čase aj SDKÚ-DS. Legislatívne zrušenie Recyklačného fondu napokon presadila až vláda Smeru-SD: minister životného prostredia Peter Žiga predstavil zámer v roku 2013 a zrušenie ustanovil zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch. Fond zanikol bez právneho nástupcu k 31. decembru 2016.
Obce mohli dostávať nárokovateľný príspevok podľa § 64 vtedy, keď preukázali vytriedenie odpadu a jeho odovzdanie na zhodnotenie. Išlo však o príspevok za dosiahnutý výsledok, nie o úplnú úhradu nákladov triedeného zberu.
Podľa výročných správ vyplatil Recyklačný fond mestám a obciam v rokoch 2003 až 2015 na týchto príspevkoch spolu 26 075 217,87 eura. Z toho približne 24,23 milióna eur pochádzalo zo všeobecného sektora a 1,84 milióna eur z ostatných sektorov fondu.
Výročné správy Recyklačného fondu, z ktorých tieto údaje vychádzajú, sú dostupné na tejto stránke v sekcii Dokumenty.
Pol miliardy za desať rokov
Pri hodnotení oboch systémov však nestačí porovnávať ich názvy a právne postavenie. Dôležité je pozrieť sa aj na objem peňazí, ktoré skutočne smerovali na zabezpečenie triedeného zberu. Práve tu je rozdiel medzi Recyklačným fondom a rozšírenou zodpovednosťou výrobcov najvýraznejší.
Od zavedenia rozšírenej zodpovednosti výrobcov v polovici roka 2016 do konca roka 2025 smerovalo cez OZV na zabezpečenie triedeného zberu odpadov z obalov a neobalových výrobkov približne 508 miliónov eur.
Výsledok nevidno iba v objeme financovania. Podľa údajov Koordinačného centra pre obaly sa v roku 2025 vyzbieralo 290 153 ton odpadov z obalov a neobalových výrobkov, o 34 % viac než v roku 2017, hoci množstvo výrobkov uvedených na trh zostávalo relatívne stabilné.
| Rok | Približná výška prostriedkov | Zdroj |
|---|---|---|
| 2016 | 16,3 mil. eur | IEP – Spravodlivé odpady |
| 2017 | 32,6 mil. eur | IEP – Spravodlivé odpady |
| 2018 | 35,4 mil. eur | IEP – Spravodlivé odpady |
| 2019 | 40,0 mil. eur | MŽP SR – Stratégia OH SR do 2035 |
| 2020 | 49,0 mil. eur | MŽP SR – Stratégia OH SR do 2035 |
| 2021 | 60,0 mil. eur | MŽP SR – Stratégia OH SR do 2035 |
| 2022 | 60,0 mil. eur | MŽP SR – Stratégia OH SR do 2035 |
| 2023 | 68,0 mil. eur | MŽP SR – Stratégia OH SR do 2035 |
| 2024 | 70,0 mil. eur | Správy OZV |
| 2025 | 77,0 mil. eur | Správy OZV |
| Spolu 2016 až 2025 | 508,3 mil. eur | Súčet uvedených ročných hodnôt |
Čo priniesla rozšírená zodpovednosť výrobcov
Toto rozlíšenie je podstatné. Recyklačný fond obciam na triedený zber prispieval. Systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov je však založený na inom princípe.
Výrobca nemá iba odviesť poplatok do fondu a čakať, ako ho niekto prerozdelí. Má niesť finančnú a organizačnú zodpovednosť za výrobok aj po tom, ako sa z neho stane odpad. Pri obaloch a neobalových výrobkoch to znamená aj financovanie triedeného zberu v obciach.
Pri prijímaní nového zákona o odpadoch ministerstvo samo vysvetľovalo, že výrobcovia majú zabezpečiť nakladanie s celým vyzbieraným množstvom odpadu patriacim do systému RZV, nielen vyplatiť obciam čiastočný príspevok.
Oproti Recyklačnému fondu sa tak zásadne zmenil vzťah medzi platbou a povinnosťou. Fond prerozdeľoval príspevky a obciam spätne uhrádzal iba časť nákladov za preukázané vytriedenie. RZV preniesla priebežné financovanie a organizáciu vybraných prúdov triedeného zberu na výrobcov. Obec už pri obaloch a neobalových výrobkoch nemá byť žiadateľom o príspevok, ale zmluvným partnerom systému, ktorý výrobcovia financujú počas celého roka.
RZV priniesla aj súťaž medzi organizáciami, možnosť výrobcov vybrať si svojho zástupcu, konkrétne ciele zberu a zhodnotenia a priamejšiu väzbu medzi množstvom výrobkov uvedených na trh a nákladmi na odpad, ktorý z nich vzniká. Štátna Stratégia odpadového hospodárstva do roku 2035 uvádza, že miera recyklácie komunálneho odpadu vzrástla za desať rokov z 10 % na približne 50 % a výraznejší rast nastal od roku 2016 najmä vďaka RZV, rastu skládkovacích poplatkov a triedeniu bioodpadu. Celý výsledok preto nemožno pripísať iba OZV, ich prínos však nemožno ani vymazať.
Súčasný systém nie je bez problémov. Diskutovať treba o transparentnosti OZV, oprávnenosti ich nákladov, kvalite kontroly, vykazovaní množstiev aj o postavení obcí a zberových spoločností. Z existencie týchto problémov však automaticky nevyplýva, že riešením je vytvorenie ďalšieho fondu alebo verejnej OZV.
Ani oficiálne výsledky netreba prijímať nekriticky. Stratégia upozorňuje, že slovenská štatistika môže zamieňať vyzbierané množstvo za skutočne zrecyklované a pri plastoch z domácností odhaduje za rok 2023 recykláciu iba približne polovice vytriedeného množstva. RZV teda priniesla viac peňazí, širší zber a jasnejšiu zodpovednosť, ale štát stále nezabezpečil dostatočne spoľahlivé údaje a dôslednú kontrolu výsledku.
Návrat centrálneho subjektu
Myšlienka centralizácie financovania triedeného zberu nie je nová ani viazaná na jediného ministra či politickú stranu. Už v roku 2018, za ministra životného prostredia Lászlóa Sólymosa, ministerstvo potvrdilo, že Agentúra pre triedený zber je jednou zo zvažovaných alternatív ďalšieho fungovania systému.
Vznik agentúry sa vysvetľoval potrebou odstrániť nedostatky, zlepšiť koordináciu, transparentnosť a stabilitu systému a zvýšiť mieru recyklácie. Tieto ciele znejú rozumne. Sporný bol zvolený nástroj: sústredenie významnej časti financovania a rozhodovania do jedného centrálneho subjektu.
Výrobcovia vtedy upozorňovali, že jediná agentúra by získala monopolné postavenie. Výrobcom by zostala povinnosť systém financovať, ale stratili by možnosť vybrať si OZV a priamu kontrolu nad tým, ako sa ich peniaze používajú. Návrh sa napokon nerealizoval, politická predstava o centrálnej inštitúcii však nezanikla.
Za ministra Jána Budaja sa diskusia sústredila skôr na reguláciu nákladov triedeného zberu a ich určovanie vykonávacím predpisom. Nešlo teda o rovnaký model ako pri ATZ. Aj tento príklad však ukazuje trvalú snahu štátu riešiť nedostatky systému silnejším zásahom do jeho finančných pravidiel.
Budaj pritom verejne tvrdil, že počas leta nemalo 400 obcí zazmluvnený odvoz triedeného odpadu. Analýza IEP, na ktorú sa toto tvrdenie zjavne odvolávalo, však uvádzala niečo zásadne odlišné: v roku 2019 si 400 obcí vymenilo OZV. Prechod obce od jednej OZV k druhej je prirodzenou súčasťou konkurenčného systému a nie je dôkazom, že sa v obci odpad nezbieral. Minister tak z údaja o zmene zmluvného partnera vytvoril obraz stoviek obcí bez zabezpečeného zberu. Nešlo o drobnú nepresnosť, ale o hrubé skreslenie významu analyzovaných dát.
Ani ďalšie tvrdenie analýzy, podľa ktorého takmer 200 samospráv v januári 2020 nemalo zabezpečené služby triedeného zberu, nebolo podložené zoznamom dotknutých obcí ani dôkazom, že sa zber v týchto obciach reálne nevykonával. IEP iba prevzal údaj ZMOS-u a nerozlíšil chýbajúci vzťah s OZV od zmluvy obce so zberovou spoločnosťou a od samotného výkonu zberu. Takto neoverené tvrdenie nemalo slúžiť ako argument pre zásadný zásah do systému.
Podobným smerom sa v roku 2025 vydal aj minister životného prostredia Tomáš Taraba. Vládny návrh zákona o Environmentálnom fonde mal tomuto fondu umožniť vykonávať činnosť organizácie zodpovednosti výrobcov. Návrh bol doručený do Národnej rady 13. októbra 2025 a ani o rok neskôr nebol legislatívny proces ukončený.
Formálne nešlo o obnovenie Recyklačného fondu. Podobnosť však nemožno prehliadnuť. Verejný subjekt kontrolovaný ministerstvom mal vstúpiť do systému financovaného výrobcami a vykonávať rovnakú činnosť ako súkromné OZV.
Ministerstvo návrh odôvodňovalo potrebou transparentnosti, konkurencie a kontroly administratívnych nákladov. To sú legitímne témy. Samotný návrh však vyvolával oveľa závažnejšiu otázku: môže štát súčasne určovať pravidlá, udeľovať a odoberať autorizácie, kontrolovať účastníkov trhu a prostredníctvom vlastného subjektu im aj konkurovať?
Textil ako skúška štátu
Komodita textilu pritom ponúka praktickú skúšku toho, čo štát dokáže, keď chce do systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov vstúpiť aktívnejšie. Práve pri textile sa objavila predstava, že by nový systém mohol zabezpečovať centrálny verejný subjekt alebo štátna OZV. Kým sa však diskutovalo o tom, kto bude systém ovládať, samotný systém nevznikol.
Obce majú od 1. januára 2025 zákonnú povinnosť zaviesť a vykonávať triedený zber komunálneho odpadu z textilu. Slovensko však doteraz nemá zavedenú rozšírenú zodpovednosť výrobcov pre textil, pravidlá jej financovania ani vybudované dostatočné kapacity na dotriedenie a recykláciu vyzbieraného textilu. Náklady a praktická zodpovednosť tak zostali najmä na samosprávach, hoci ministerstvo malo štúdiu o možnom zavedení RZV pre textil k dispozícii už v roku 2022.
Európska smernica dnes ukladá členským štátom zaviesť RZV pre textil a obuv; Slovensko ju musí transponovať do júna 2027 a funkčný systém spustiť do apríla 2028. To však nemení nič na tom, že povinnosť triediť platí už dávno pred jeho financovaním. Textil tak zatiaľ nie je ukážkou úspešnej centralizácie, ale ukážkou opačného problému: štát uložil povinnosť, no nevytvoril za ňou fungujúci ekonomický a spracovateľský systém.
Štát pritom nestratil čas iba tým, že nevytvoril potrebné podmienky. Veľká časť diskusie sa sústredila na jeho nástojčivú predstavu, že práve verejný subjekt dokáže systém viesť najlepšie. Namiesto včasného nastavenia pravidiel, financovania a spolupráce s výrobcami, samosprávami, zberovými spoločnosťami a spracovateľmi sa riešilo najmä to, kto bude systém ovládať. Čas, ktorý mohol slúžiť na jeho praktickú prípravu, sa tak zbytočne premrhal.
Od stabilizácie cez záchranu až k chaosu
Takmer každý minister prichádzal s rovnakým príbehom. Najprv bolo treba systém stabilizovať, potom zachraňovať, následne v ňom urobiť poriadok a napokon ho zásadne prestavať. Menili sa nástroje, vysvetlenia aj vinníci, ale chýbala kontinuita a poctivé vyhodnotenie toho, čo predchádzajúca zmena priniesla.
Za Lászlóa Sólymosa sa hovorilo o stabilite prostredníctvom Agentúry pre triedený zber. Za Jána Budaja sa systém zachraňoval reguláciou minimálnych sadzieb a predlžovaním zmluvných vzťahov. Za Tomáša Tarabu sa už ako riešenie ponúkol priamy vstup Environmentálneho fondu medzi OZV. Každý ďalší zásah sa odôvodňoval naliehavým problémom, no štát pred ním nepredložil úplnú analýzu nákladov, výsledkov a alternatív.
Výsledkom nie je stabilizácia, ale legislatívna a politická neistota. Účastníci systému nevedia, či má štát súčasné pravidlá kontrolovať, opravovať alebo nahradiť vlastnou organizáciou. Návrh na vstup Environmentálneho fondu zostáva aj po roku v druhom čítaní, pričom gestorský výbor odporučil oprávnenie fondu pôsobiť ako OZV vypustiť. Systém, ktorý chceli jednotliví ministri postupne stabilizovať a zachraňovať, tak štát vlastnými protichodnými zásahmi dostal do chaosu.
Spoločný politický menovateľ
Menia sa ministri, politické strany aj názvy navrhovaných inštitúcií. Spoločný menovateľ však zostáva: keď systém nefunguje ideálne, politici opakovane siahajú po predstave, že peniaze budú lepšie chránené vtedy, keď sa ich tok a rozdeľovanie priblížia k štátu.
Od starých ľudí som si zapamätal krásnu poučku: ak vám cudzí človek ponúkne pomoc, váhajte. Ak vám ju ponúkne politik, utekajte.
Ochrana peňazí ľudí bola aj hlavným motívom, ktorým Tomáš Taraba obhajoval vstup štátu do systému RZV. Presvedčivosť tohto argumentu však oslabuje jeho vlastný opis systému. V parlamentnej rozprave hovoril o jedenástich OZV, hoci v oblasti obalov ich v tom čase pôsobilo deväť a pri ostatných vyhradených prúdoch boli počty odlišné. Nešlo iba o nepodstatné prerieknutie. Ak minister navrhuje zásadnú zmenu systému, no nemá presne zmapovaný ani počet jeho základných účastníkov, vyvoláva to pochybnosť, či ho pred návrhom skutočne analyzoval a či ho súčasné fungovanie systému vôbec zaujímalo.
Takéto návrhy sa často prezentujú ako ochrana peňazí občanov. Treba však pripomenúť, že náklady výrobcov na triedený zber sa premietajú do cien výrobkov a v konečnom dôsledku ich zaplatí spotrebiteľ. Práve preto nestačí vyhlásiť, že štát peniaze ochráni. Musí byť preukázané, že navrhovaný model prinesie lepšie výsledky, nižšie náklady a silnejšiu verejnú kontrolu.
Samotný presun peňazí pod verejnú inštitúciu nie je ochranou verejného záujmu. Ak súčasne oslabí súťaž, oddelí platcu od rozhodovania a sústredí regulačnú aj výkonnú moc na jednom mieste, výsledkom môže byť pravý opak: menej kontroly, slabší tlak na efektívnosť a väčší priestor na politické rozhodovanie o peniazoch, ktoré zaplatili ľudia v cenách výrobkov.
Skutočnou ochranou peňazí ľudí sú verejné a porovnateľné údaje, nezávislý audit, účinná kontrola, vymáhanie povinností a súťaž medzi subjektmi podľa rovnakých pravidiel. Kto tvrdí, že nový fond alebo štátna OZV bude hospodáriť lepšie, mal by to najprv doložiť výpočtami a jasne merateľným prínosom, nie iba politickým prísľubom.
Rozhodca aj hráč
Práve konflikt rolí je najslabším miestom takéhoto modelu.
Ministerstvo životného prostredia pripravuje legislatívu, vykonáva štátny dozor a rozhoduje o autorizáciách OZV. Environmentálny fond je zároveň verejnoprávnou inštitúciou pod jeho kontrolou. Ak by sa stal OZV, štát by bol regulátorom aj účastníkom regulovaného systému.
Na toto riziko upozornil aj parlamentný výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. V apríli 2026 odporučil oprávnenie Environmentálneho fondu pôsobiť ako OZV z návrhu vypustiť. Ako dôvody uviedol konflikt záujmov, riziko zvýhodňovania verejného subjektu a potrebu zachovať transparentné a konkurenčné prostredie. K 27. októbru 2026 zostával celý návrh v druhom čítaní.
To nie je obrana súčasného systému za každú cenu. Je to požiadavka, aby ten, kto nastavuje pravidlá a kontroluje ich dodržiavanie, nebol zároveň privilegovaným hráčom na tom istom trhu.
Najprv kontrolovať potom prestavovať
Ak má ministerstvo podozrenie, že OZV míňajú neprimerane veľa peňazí na administratívu, musí ho preukázať dátami. Ak sú náklady neefektívne, treba určiť ich metodiku, porovnať ich a nastaviť pravidlá. Ak niektorá OZV neplní povinnosti, štát má použiť kontrolné a sankčné nástroje.
Zásadná prestavba systému nemôže stáť iba na tvrdení, že v ňom miznú peniaze. Musíme vedieť, koľko peňazí sa vyberie, koľko smeruje na zber a recykláciu, koľko na správu systému a aké výsledky za tieto peniaze dostávame.
Bez takejto analýzy by vznik verejnej OZV nebol reformou založenou na dôkazoch. Bol by iba presunom peňazí a rozhodovania z jedných rúk do druhých.
Čo teda treba zmeniť
Na konci sa preto treba vrátiť k číslu, ktoré najlepšie ukazuje rozsah zmeny. Recyklačný fond vyplatil mestám a obciam na príspevkoch za triedený zber v rokoch 2003 až 2015 približne 26,1 milióna eur. Cez systém RZV smerovalo do triedeného zberu od polovice roka 2016 do konca roka 2025 približne 508,3 milióna eur. Za desať rokov je to takmer dvadsaťnásobok sumy, ktorú fond vyplatil obciam počas trinástich rokov.
Tieto sumy nie sú účtovne úplne totožné a nemožno ich mechanicky porovnávať. Práve ich rozdiel však ukazuje odlišnosť oboch modelov. Recyklačný fond poskytoval čiastkové príspevky za dosiahnuté výsledky. RZV má financovať reálne náklady a organizovať celý vybraný prúd triedeného zberu. Pol miliardy eur preto nie je iba veľké číslo v tabuľke. Je dôkazom, že po zrušení fondu nevzniklo prázdne miesto, ale omnoho rozsiahlejší systém financovania.
To neznamená, že každé euro bolo použité efektívne alebo že dnešné OZV netreba kontrolovať. Znamená to však, že kto chce tento systém zásadne prestavať, musí najprv presne ukázať, kam pol miliardy eur smerovalo, čo za ňu Slovensko získalo, kde vznikli neprimerané náklady a prečo by verejný monopol priniesol lepší výsledok. Bez takejto analýzy by štát nerobil reformu, ale experimentoval so systémom, ktorý každoročne financuje služby za desiatky miliónov eur.
Takýto prístup vyžaduje aj nové európske nariadenie o obaloch a odpade z obalov (PPWR). Jeho článok 45 stanovuje, že náklady hradené výrobcami sa majú určovať transparentným, primeraným, nediskriminačným a účinným spôsobom. PPWR zároveň nadväzuje na článok 8a rámcovej smernice o odpade, podľa ktorého príspevky výrobcov nesmú prekročiť náklady potrebné na poskytovanie služieb odpadového hospodárstva nákladovo efektívnym spôsobom. Európske pravidlá teda nepožadujú čo najdrahší systém ani neobmedzený účet pre obce či zberové spoločnosti. Požadujú úhradu potrebných a preukázateľných nákladov, transparentnosť a efektívnosť.
PPWR pritom nepredpokladá, že jediným riešením je štátny monopol. Počíta s povoľovaním a kontrolou OZV, ktoré musia preukázať finančné zabezpečenie aj dostatočné kapacity zberu, triedenia a recyklácie. V odôvodnení nariadenia sa výslovne uvádza, že členské štáty môžu povoliť viacero OZV a že hospodárska súťaž medzi nimi môže priniesť spotrebiteľom väčší úžitok. Smerovanie európskej úpravy je preto zrejmé: silný dohľad, porovnateľné údaje a kontrola nákladov, nie automatická centralizácia peňazí a rozhodovania.
Je možné, že štátom riadený systém by od výrobcov dokázal vybrať viac peňazí. Výrobcovia prirodzene vnímajú štátnu autoritu, jej kontrolné právomoci a sankcie inak než obchodný vzťah s OZV. Vybrať viac však ešte neznamená financovať systém lepšie. Pri peniazoch sústredených vo verejnej inštitúcii vzniká aj riziko, že sa prestanú vnímať ako účelovo viazané prostriedky na zber a recykláciu a štát ich použije na iné výdavky, prekrytie rozpočtových problémov alebo konsolidáciu verejných financií. Ochrana peňazí ľudí preto nespočíva v tom, že ich štát vyberie viac, ale v záruke, že sa vyberie iba preukázateľne potrebná suma a celá sa použije na účel, na ktorý bola zaplatená.
Slovenský systém RZV potrebuje lepšie pravidlá, kvalitnejšie údaje a dôslednejšiu kontrolu. Potrebuje porovnateľné vykazovanie nákladov OZV, funkčný dohľad štátu, kontrolu tokov odpadu a jasné pravidlá financovania triedeného zberu. Nepotrebuje však ďalšiu inštitúciu len preto, že štát nevyužíva alebo nedokáže účinne využívať právomoci, ktoré už má.
Recyklačný fond bol systémom príspevkov a prerozdeľovania. Rozšírená zodpovednosť výrobcov má byť systémom skutočnej finančnej a organizačnej zodpovednosti. Ak tieto dva princípy opäť zmiešame, môžeme vytvoriť nový názov, nové vedenie a nové účty. Pol miliardy eur však nebude spravovaných lepšie iba preto, že o nich namiesto výrobcov začne rozhodovať štát.