Slovensko nestojí pred voľbou medzi recykláciou a spaľovaním. Skutočná otázka znie, čo urobíme s odpadom, ktorý na recykláciu nesmeruje, a čo urobíme s odpadom, ktorý po recyklácii zostane.
Ministerstvo životného prostredia 25. septembra 2026 potvrdilo v rozkladovom konaní prvostupňové rozhodnutie z procesu EIA pre projekt CEZO (Centrum energetického zhodnotenia odpadu). Tým sa zatiaľ nepovolila samotná výstavba ani prevádzka, projekt sa však posúva do ďalšej fázy. Musí prejsť ďalšími povoľovacími konaniami a preukázať splnenie technických, emisných a bezpečnostných požiadaviek. Diskusia o jeho potrebe sa preto nemá skončiť jednoduchým súhlasom alebo odmietnutím. Má pokračovať, je však dôležité, aby sa opierala o overiteľné údaje, vedecké poznatky a vecné argumenty, nie o politické záujmy či vopred zaujaté postoje k spaľovaniu odpadu. Priestor majú dostať všetky odborne podložené názory vrátane kritických.
V roku 2018 sa všetko zmenilo
Do roku 2018 nebol na úrovni EÚ stanovený cieľ obmedziť skládkovanie komunálneho odpadu na najviac 10 %. Jeho zavedením s termínom splnenia do roku 2035 vytvorila samotná Európska únia ďalší tlak na hľadanie alternatív ku skládkovaniu. Medzi tieto riešenia patrí popri recyklácii odpadu aj energetické zhodnocovanie nerecyklovateľného zvyškového odpadu. Ako chce Slovenská republika znížiť podiel skládkovaného komunálneho odpadu na najviac 10 % bez zvyšovania energetického zhodnocovania odpadov? Asi máme v talóne niečo, čo nepozná žiadny iný členský štát EÚ.
Problém zvaný ZKO
Zmesový komunálny odpad (ZKO) spôsobuje najväčšie vrásky nielen Slovenskej republike. Spolu s objemným odpadom zapríčiňuje vysokú mieru skládkovania komunálnych odpadov. Ročne ich vzniká približne 1,2 milióna ton. Z toho sa 84 % uloží na skládky odpadov. Pred úplnou katastrofou zachraňujú celoslovenské štatistiky dve spaľovne – zariadenia na energetické využitie odpadov (ZEVO) v Bratislave a Košiciach. Pozitívom je, že sa nám množstvo zmesového komunálneho odpadu darí postupne znižovať. Za desať rokov sme znížili jeho produkciu o 200-tisíc ton. Stále ho však máme približne milión ton ročne. Tento vývoj mieru skládkovania zásadne neovplyvnil.
Bratislava nie je z hry von
Najlepšie ukazovatele z hľadiska plnenia cieľa obmedzenia skládkovania majú regióny Bratislavy a Košíc. Logicky, ako jediné disponujú zariadeniami ZEVO na komunálny odpad. Mesto Košice vykazuje veľmi nízke množstvá odpadu uloženého na skládky. Bratislava však aj napriek existencii ZEVO mala v roku 2024 mieru skládkovania blížiacu sa k 10 %, konkrétne 9,5 %. V roku 2025 už tento podiel znížila na 5 %. Treba si však uvedomiť, že samotná existencia zariadenia ZEVO nemusí automaticky znamenať výhru v oblasti znižovania skládkovania. Aj ZEVO má odstávky a napriek určitej skladovacej kapacite musí občas využiť kapacity skládok odpadov.
Nepreceňujme predchádzanie vzniku odpadu a opätovné použitie
Predchádzanie vzniku odpadu a opätovné použitie musia zostať prioritou. Je potrebné venovať im pozornosť, posilňovať ich a prijímať rozhodnutia, ktoré ich budú jasne uprednostňovať pred inými činnosťami. V systéme odpadového hospodárstva má každá činnosť svoj význam, ale aj svoje limity. Predchádzanie vzniku odpadu a opätovné použitie však nie sú na Slovensku neznáme. Práve naopak, sú tu pevne zakorenené aj prostredníctvom množstva online bazárov, ktoré nám už dlhodobo robia veľkú službu, len ju tak nevnímame. Ja nepotrebujem vidieť nápis „Centrum opätovného použitia“ len preto, lebo to tak je v iných štátoch. Ekonomická situácia nás núti premýšľať nad opätovným použitím vecí a ich možným predajom oveľa viac než obyvateľov štátov s lepšími sociálno-ekonomickými ukazovateľmi. Opätovné použitie je krásna vec, ale problémy odpadového hospodárstva samo nevyrieši, najmä ak sme tlačení k stále väčšej spotrebe.
Čo nám však určite pomôže a bezpochyby už aj výrazne pomáha, je domáce kompostovanie. Táto relatívne jednoduchá činnosť môže priaznivo ovplyvniť štatistiky odpadového hospodárstva a znižovať množstvo zmesového komunálneho odpadu.
Zvyškový odpad zo zariadení na triedenie a spracovanie odpadov
Ani dobre fungujúci systém však nevytriedi a nezrecykluje všetko. Po spracovaní a dotriedení odpadu vznikajú zvyšky. Existujú znečistené a zmiešané materiály bez reálnej možnosti recyklácie a priemysel produkuje odpady, ktoré nemožno jednoducho vrátiť do materiálového obehu. Ak pre ne neexistuje vhodné koncové zariadenie, skončia na skládke, vyvezú sa do zahraničia alebo sa problém iba odloží. Dokonca máme aj odpady, ktoré nie sú vhodné ani na recykláciu, ani na energetické zhodnotenie a musia skončiť na skládke odpadov. Príkladom sú niektoré znečistené minerálne odpady z čistenia ciest, pre ktoré nie je dostupné vhodné zhodnotenie. Nemajte pochybnosti o tom, že takýchto odpadov je veľa, najmä v priemyselnej sfére.
Hierarchia odpadového hospodárstva zaraďuje energetické zhodnocovanie pod recykláciu, ale nad zneškodňovanie. Energetické zhodnocovanie preto nemá súťažiť s recykláciou. Má nahrádzať skládkovanie tej časti odpadu, ktorú po vytriedení nemožno primerane materiálovo využiť.
Mechanická úprava a cementárne majú inú úlohu
Mechanická alebo mechanicko-biologická úprava (MBÚ) je medzistupeň, nie konečné riešenie. Zo vstupu dokáže oddeliť časť materiálov a pripraviť zložky na výrobu tuhého alternatívneho paliva, ale vytvára aj frakcie, ktoré sa musia energeticky zhodnotiť alebo uložiť na skládku odpadov. Samotná linka MBÚ preto nevytvára rovnakú koncovú kapacitu ako zariadenie na energetické zhodnocovanie. Zároveň treba dodať, že ak sa podmienky vykonávania mechanicko-biologickej úpravy nastavia zle, môže prevažná časť výstupných odpadov končiť na skládke. Nezabudnime, že odpad, ktorý prejde procesom MBÚ a následne sa uloží na skládku, sa započítava do skládkovaného odpadu. O odklonenie od skládkovania teda nejde.
V diskusii o CEZO sa často poukazuje aj na tri cementárne v širšej zvozovej oblasti s uvádzanou spoločnou kapacitou približne 440 000 ton tuhého alternatívneho paliva ročne. Táto kapacita je v zásade správna, ale uvedené číslo nemožno priamo porovnať s kapacitou CEZO. Kapacita cementární neslúži len na spracovanie komunálneho odpadu, ale aj priemyselného odpadu. Navyše ju zatiaľ v prevažnej miere využívajú zahraničné subjekty. Ak by sa zaviedla povinnosť vykonávať MBÚ, týkala by sa celého Slovenska, nielen zvozovej oblasti, odkiaľ plánuje Slovnaft privážať odpady. Ak teda máme približne milión ton zmesového a objemného odpadu určeného na odklonenie od skládkovania, kde tento odpad po úprave spálime?
Cementárne prijímajú palivo s určenou výhrevnosťou, veľkosťou častíc, vlhkosťou a obsahom chlóru či ďalších látok. Nie každý zvyškový komunálny, priemyselný alebo kvapalný odpad možno na takéto palivo upraviť. Dá sa očakávať, že podiel slovenského odpadu v zariadeniach na spoluspaľovanie bude stúpať. Tieto zariadenia sú vítanou súčasťou infraštruktúry na spracovanie odpadov, nemôžu však v celom rozsahu nahradiť kapacity skládok a spaľovní. Ich hlavnou úlohou je výroba cementu, čomu zodpovedajú aj vysoké požiadavky na kvalitu vstupného paliva a jeho zloženie.
Kapacita musí vychádzať z budúceho zvyšku
Pri každej novej spaľovacej kapacite je oprávnená obava, že zariadenie bude potrebovať stály prísun odpadu a môže oslabiť motiváciu triediť. Riziko vzniká najmä pri predimenzovaní alebo pri zmluvách, ktoré garantujú množstvo odpadu bez ohľadu na jeho zloženie. Samotná existencia energetického zhodnocovania však ešte neznamená, že recyklácia musí klesať. O výsledku rozhodne nastavenie systému.
Do zariadenia má vstupovať iba odpad, pre ktorý nie je dostupné vhodnejšie materiálové využitie. Potrebná kapacita sa preto nemá odvodzovať len od dnešného množstva zmesového odpadu, ale od realistického zostatku po splnení cieľov predchádzania vzniku odpadu, triedenia a recyklácie. Plánovaná kapacita CEZO bola počas procesu znížená z pôvodných 316 700 na 220 000 ton ročne. Podľa prezentovaných parametrov má približne 118 000 ton tvoriť komunálny odpad, 77 000 ton priemyselný odpad a 25 000 ton nebezpečný odpad. Každú z týchto častí treba posudzovať samostatne, pretože nejde o vzájomne zameniteľné prúdy.
Nedostatok kapacít na spracovanie nebezpečného odpadu
Slovenská diskusia sa často sústreďuje na komunálny odpad, hoci nedostatok vhodných koncových kapacít pociťuje najmä priemysel. Pri nebezpečných odpadoch existujú zariadenia na neutralizáciu, stabilizáciu a ďalšie druhy úpravy. Tieto operácie však nemusia predstavovať konečné spracovanie odpadu. Po úprave môže zostať zvyšok, ktorý treba bezpečne tepelne spracovať alebo inak zneškodniť.
Opakujúcou sa námietkou je, že Slovensko stále nemá dostatočne podrobnú verejnú analýzu, ktorá by podľa pôvodu a vlastností odpadov určila potrebné kapacity na ich termické spracovanie. Táto medzera však nie je dôkazom, že potreba neexistuje. A moja otázka znie: ak by takáto analýza bola k dispozícii, zmenilo by to niečo na samotnej potrebe týchto zariadení? Podľa mňa nie. Takáto analýza by mala svoje opodstatnenie pri riešení konkrétnych pochybností či dolaďovaní fungovania už vybudovanej infraštruktúry na energetické zhodnocovanie nebezpečných odpadov. My ju však v potrebnom rozsahu nemáme.
Ak nerátam spaľovňu kalov Slovnaftu a nemocničnú spaľovňu v Martine, máme štyri spaľovne nebezpečných odpadov: v Prešove, Liptovskom Mikuláši, Šali a Kysuckom Novom Meste. Spoločne disponujú deklarovanou kapacitou 13 350 ton ročne. Z toho 10 000 ton pripadá na spaľovňu Dusla v Šali. Jej kapacita dostupná pre externých držiteľov sa však v čase mení, keďže prioritne rieši vlastné odpady. Kam teda chceme nebezpečný odpad odovzdávať?
Automobilový priemysel ako ukážka
Nečudujem sa, že Zväz automobilového priemyslu SR sa stal jedným z podporovateľov CEZO Slovnaft. Automobilový priemysel na nedostatok kapacít v oblasti spracovania nebezpečného odpadu upozorňuje už dlhodobo a situácia sa nemení, naopak, zhoršuje sa. Slovensko sa pred niekoľkými rokmi vybralo cestou podpory automobilového priemyslu. Máme tu štyri automobilové závody: jeden priamo v Bratislave, druhý v Trnave, tretí v Nitre a štvrtý v Žiline. Na východe sa buduje piaty. Čo si myslíte, že sa stane po jeho spustení? Pribudne nám ďalší priemyselný odpad vrátane nebezpečného.
Len odvetvie výroby automobilov a nadväzujúcej dodávateľskej výroby produkuje vyše 30-tisíc ton nebezpečného odpadu, z toho 9-tisíc ton kalov a ďalších 10-tisíc ton kvapalných odpadov. Ide o lúhy, riedidlá, kyseliny, lepidlá, rezné emulzie a roztoky, nebezpečné obaly, absorbenty a ďalšie odpady. Majú odporcovia spaľovania odpadov vrátane mnohých politikov, ktorí sa hlásia k ochrane životného prostredia, vôbec predstavu, čo všetko v priemysle vzniká? Asi nie. Odpadové hospodárstvo sa neobmedzuje na triedený zber skla, školský zber papiera a kompostovanie zeleného odpadu. Zahŕňa aj zložité zmesi chemikálií, s ktorými je potrebné bezpečne naložiť.
Umiestnenie v areáli Slovnaftu
Projekt má nahradiť existujúcu spaľovňu ropných kalov zo sedemdesiatych rokov a vzniknúť v priemyselnom areáli rafinérie. Lokalita už má technickú infraštruktúru a stabilný odber energie. Časť vyrobeného tepla a elektriny môže spotrebovať samotná rafinéria a projekt počíta aj s možnosťou dodávať teplo do bratislavskej sústavy centrálneho zásobovania teplom. Ak má zariadenie slúžiť na energetické zhodnocovanie, skutočné využitie energie musí byť merateľnou podmienkou jeho prevádzky, nie iba budúcou možnosťou.
Bratislava a jej okolie sú už zaťažené dopravou a priemyselnými zdrojmi. Existencia vhodnej infraštruktúry preto nezbavuje investora povinnosti vyhodnotiť kumulatívne vplyvy a dopravné zaťaženie zo zvozu ani preukázať zabezpečenie ochrany podzemných vôd. Na druhej strane blízkosť štátnej hranice sama osebe nedokazuje budúci dovoz odpadu. O tom rozhodnú povolené vstupy a pravidlá cezhraničnej prepravy. Ak má byť projekt určený pre odpad domáceho pôvodu, táto podmienka má byť jasne uvedená v povolení a kontrolovateľná. Mimochodom, náš nebezpečný odpad sa už dnes vyváža do iných štátov. Je v poriadku, ak jeho spracovanie považujeme za prijateľné iba za našimi hranicami?
Argument, že Bratislava už má zariadenie OLO, tiež nestačí bez porovnania prúdov odpadu, dostupnej kapacity, plánovaných modernizácií a územia, z ktorého majú zariadenia odpad prijímať. Dve zariadenia v jednom meste môžu fungovať úplne normálne, najmä keď majú odlišné zameranie a odlišnú technológiu. Rozhodnúť sa dá až po spoločnej kapacitnej bilancii, nie podľa počtu komínov na mape.
Odborná diskusia o potrebe spaľovne musí pokračovať
Slovensko potrebuje prevziať zodpovednosť aj za odpad, ktorý po triedení a recyklácii zostáva, a za nebezpečné odpady vznikajúce v priemysle. Ich vznik súvisí s výrobou aj so spotrebou, z ktorých všetci čerpáme úžitok. Odmietnutím spaľovne tieto odpady nezmiznú. Musíme vedieť povedať, kde a za akých podmienok ich spracujeme. Práve preto považujem CEZO Slovnaft za potrebné doplnenie našej odpadovej infraštruktúry. Jeho konkrétna kapacita, povolené druhy odpadu a podmienky prevádzky musia obstáť v odbornom posúdení.
Pri predstavení projektu Barbora Čerňanská správne pripomenula, že recyklácia a energetické zhodnocovanie majú ísť ruka v ruke. Platí to najmä pri zvolenej technológii fluidného lôžka, ktorá si vyžaduje dôslednú predúpravu odpadu – oddelenie kovov, vybraných plastov a ďalších nevhodných zložiek a prípravu paliva so stabilnými vlastnosťami. Ak bude tento krok dôsledne kontrolovaný, CEZO nebude náhradou recyklácie, ale riešením pre odpad, ktorý po triedení a recyklácii zostane.
Odborná diskusia má pokračovať bez politického zasahovania. Politici by do nej nemali vstupovať s vopred pripraveným verdiktom ani z projektu robiť nástroj volebnej kampane. Platí to pre jeho odporcov aj podporovateľov. Ich úlohou je zabezpečiť jasné pravidlá, dostupnosť informácií a nezávislú kontrolu. Posudzovanie technológie, potrebných kapacít a vplyvov na zdravie a životné prostredie má zostať v rukách odborníkov a príslušných orgánov, ktoré musia svoje závery zrozumiteľne vysvetliť.
Rovnako dôležité je, aby význam a potrebu takéhoto zariadenia mohli pochopiť aj mimovládne organizácie a ľudia mimo odpadového hospodárstva. Investor aj odborné inštitúcie majú vysvetliť, aké odpady má CEZO prijímať, prečo ich nemožno vhodnejšie materiálovo využiť, kam smerujú dnes a ako sa bude kontrolovať ich bezpečné spracovanie. Mimovládny sektor má v tejto diskusii dôležitú kontrolnú úlohu. Mal by však byť pripravený posúdiť aj prínosy energetického zhodnocovania a pri odmietaní projektu pomenovať uskutočniteľnú alternatívu pre tie isté odpady. Vecné výhrady si zaslúžia odpoveď; samotný nesúhlas so spaľovaním riešenie nenahrádza.
Podpora CEZO zároveň znamená trvať na primeranej kapacite, ochrane recyklácie, preukázanom využití energie a dôslednej kontrole emisií i ostatných vplyvov prevádzky. Za týchto podmienok môže spaľovňa pomôcť obmedziť skládkovanie a závislosť od spracovania odpadu v zahraničí. O tom, či projekt tieto podmienky spĺňa, majú rozhodnúť overiteľné údaje a odborné posúdenie. Slovensko potrebuje riešenie, ktoré bude bezpečne fungovať aj po skončení politických kampaní.