Knihy do triedeného zberu patria, ale lepšie je, ak tam nekončia

Článok publikovaný na jednom odbornom internetovom portáli venovanom odpadovému hospodárstvu o tom, že knihy nepatria do triedeného zberu, je obrazom neznalosti legislatívnych ustanovení zákona o odpadoch a jedným z dôvodov, prečo má verejnosť v triedenom zbere informačný chaos.

Príbeh vylúčenia kníh zo systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov pochádza z obdobia roku 2017. V rámci pripomienkového konania prišla z verejnosti pripomienka, ktorá požadovala doplniť medzi negatívne vymedzenie neobalového výrobku  tlačené knihy a detské obrázkové knižky. Odôvodnenie je formulované úplne jednoznačne: tlačené knihy nemôžu byť považované za „odpad“ vzhľadom na ich spoločenské a kultúrne poslanie a ani v budúcich obdobiach kedy sa nestanú odpadom ale sa stávajú kultúrnym dedičstvom. Zároveň bolo pripomienkujúcim subjektom doplnené, že v praxi zrejme len málo kníh v skutočnosti skončí v triedenom zbere komunálneho odpadu, napriek tomu ich vydavatelia sú povinní uhrádzať náklady za nakladanie s nimi na základe ich predaného objemu. S týmito argumentami sa nedá nesúhlasiť, je to jasne formulovaná požiadavka so zrozumiteľným odôvodnením. A Ministerstvo životného prostredia SR preto navrhovanú pripomienku akceptovalo.

V zmysle vyššie uvedeného sa s autorom článku dá zhodnúť na tom, že knihy by nemali končiť v triedenom zbere. To je bohužiaľ jediný argument, s ktorým sa dá súhlasiť.

Vylúčenie kníh zo systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov však nepredpokladá, a už vôbec nevylučuje, aby sa knihy v triedenom zbere objavili. Medzi uvedením na trh akéhokoľvek výrobku a fyzickým vznikom odpadu je totiž len nepriama korelácia, ktorá môže poukazovať na to, ktoré výrobky sa môžu po skončení svojej životnosti v triedenom zbere objaviť. Nie je tam však žiadne znamienko „rovná sa“ a robiť z toho vylučovacie kritérium je nesprávne a zavádzajúce.

Na to, aby sme mohli posúdiť, čo do triedeného zberu patrí a čo nie, je potrebné poznať okrem ustanovení upravujúcich rozšírenú zodpovednosť výrobcov, aj ustanovenia upravujúce oblasť triedeného zberu. V § 80 ods. 3 zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“), je triedený zber komunálnych odpadov definovaný ako činnosť, pri ktorej sa oddelene zbierajú zložky komunálnych odpadov.

Zložka komunálnych odpadov je podľa § 80 ods. 2 zákona o odpadoch definovaná ako časť komunálnych odpadov, ktorú možno mechanicky oddeliť a zaradiť ako samostatný druh odpadu. Zložka komunálneho odpadu sa považuje za vytriedenú, ak neobsahuje iné zložky komunálneho odpadu alebo iné nečistoty, ktoré možno zaradiť ako samostatné druhy odpadov. Zákon o odpadoch teda neumožňuje, aby bol za napr. za nečistotu v zbernej (modrej) nádobe považované noviny, časopis, zošit alebo kniha, resp. akýkoľvek iný výrobok, ak je vyrobený z papiera. V katalógu odpadov (vyhláška č. 365/2015 Z.z.) je v skupine 20 uvedený jediný druh odpadu, pod ktorý sa dajú knihy zaradiť: druh odpadu 20 01 01 Papier a lepenka. Aby to bolo pre niektorých jasnejšie, katalóg odpadov neustanovuje žiadny osobitný kód odpadu pre knihy alebo akékoľvek iné odpady z papiera a lepenky.

Ak sa ako občan rozhodnem, že knihu hodím do modrého vreca, zbernej nádoby alebo kontajnera, nikto mi v tom nemôže zabrániť, naopak, môže mi byť len vďačný. Občan na to môže mať niekoľko dôvodov, prečo sa rozhodne zbaviť knihy prostredníctvom triedeného zberu a so všetkou úctou ku knihám a ich nespochybniteľnému spoločenskému poslaniu, nie všetky sú opakovane použiteľné. Kniha môže byť v nepoužiteľnom stave, pre konkrétneho občana nemusí mať kniha žiadnu hodnotu, alebo sa to len jednoducho občanovi nechce riešiť. Sme rôzne povahy, a pre to nemožno za zabavenie sa knihy prostredníctvom triedeného zberu vopred nikoho odsudzovať. Ale hlavne, nemôžeme občanom nič zakazovať, čo nezakazuje zákon o odpadoch.

Toto sa však netýka len kníh ale aj iných zložiek komunálneho odpadu. Ak zákon o odpadoch určuje čo je zložka komunálnych odpadov a ak je táto v katalógu odpadov vymedzená len na úrovni materiálu (papier, sklo, plasty, kovy), nikto mi ako občanovi nemôže zakázať, aby som medzi plasty umiestnil PVC, polystyrén, ktorých zber zberové spoločnosti často zakazujú alebo naopak, povedia, čo sa zbierať môže. Ako občan mám jedinú povinnosť, zapojiť sa do triedeného zberu a s prepáčením, ďalej ma to nezaujíma, o všetko sa majú postarať zberové spoločnosti, resp. iné osoby oprávnené na nakladanie s odpadom. Ak mi do domácnosti príde leták, ktorý určuje, čo do triedeného zberu patrí a čo nie, je to len pomôcka, ktorú ako občan môžem rešpektovať aby som zjednodušil ďalšie nakladanie s vytriedenou zložkou, ale nie je to pre mňa nič záväzné, pokiaľ toto neustanoví zákon, resp. iné, nižšie právne normy.

V § 59 ods. 9 zákona  o odpadoch nie je nič, čo by z kníh robilo znečistenie zbernej nádoby určenej na zložku papier.  Je to len ustanovenie, ktoré oprávňuje organizáciu zodpovednosti výrobcov pre obaly vykonávať priebežnú kontrolu skutočného zloženia oddelene zbieranej zložky komunálneho odpadu v zbernej nádobe pre ňu určenej.

Knihy nie sú, a verme, že nikdy nebudú považované za znečistenie zbernej nádoby, t.j. za zmesový komunálny odpad. Nie je to nezmyselná výnimka a už vôbec nikoho neznevýhodňuje.

Neplašme teda občana, že ak hodí knihu do modrého kontajnera, môže to mať za následok zvýšenie miestneho poplatku za komunálny odpad. Nemôže! Bol by to postup v rozpore so zákonom o odpadoch a  takéto konštatovanie nemá žiadny právny základ.

Mimochodom, ak knihy tvoria 2,89% z celkovej analyzovanej vzorky papiera ( predpokladáme, že sa jednalo o hmotnosť, nie objem), je to veľmi pozitívny výsledok. Je absolútne bezvýznamné, aký podiel majú knihy na vzorke neobalov. Ak aj majú 10%, stále je to výborný výsledok a žiadny „veľmi vysoký podiel“.

Plne súhlasíme s názorom autora, aby sme právne predpisy upravujúce oblasť odpadového hospodárstva nastavovali systémovo, autorovi však unikli práve tie súvislosti a realita, ktorú triedený zber komunálnych odpadov prináša. Nestačí sa totiž zabarikádovať v štvrtej časti zákona o odpadoch, ale vnímať aj ustanovenia o komunálnom odpade a osobitne o triedenom zbere.

Podobné články sú zbytočné a neprispievajú k ničomu okrem vytvorenia právnej neistoty, ktorá je pri systéme rozšírenej zodpovednosti výrobcov už aj tak dosť vysoká. Pozitívom sú prieskumy zloženia komunálneho odpadu, ktoré by mali vykonávať všetky OZVčky, lebo to je to čo nás posunie vpred, nie právne domnienky postavené na vode.